Michal Habaj: Karmageddon (vers, Merva Attila fordítása)

Karmageddon
(5:45)

 

Baníci čiernych tvárí, negri na ulici
Kto zaplatí vaše účty
za krv preliatu na svitaní
Kto s vašimi dcérami bude tancovať
na hroboch vašich matiek
Kto sa bude pýtať na váš názor
keď do zadku vám zavŕta čepeľ noža
guľku útechy rovno do čela
Kto si od vás vypýta cigaretu
zatiaľ čo váš chlieb bude kvasiť v prázdnych bruchách
ešte prázdnejších monitorov?

A čo bude svietiť z účtov
preliatych vo švajčiarskych bankách ako krv
ako nevedomosť, z ktorej ste povstali
v džungli
na svitaní
a vykročili do ulíc
k zaparkovaným lamborghini
civilizačného pokroku
amerického sna
a slovenskej reality?

O čom to tu rozprávam, keď mi pero skáče
ako ohryzok neplnoletého mladíka nad nahým telom
videným v pornomagazíne skrytom pod posteľou
vo veku dávno odviateho detstva, ktoré je večným dneškom?

O čom to tu rozprávam
s perom vo vašich bruchách,
negri,
Židia,
cigáni,
Maďari,
Slováci,
pekelné bytosti,
futbalisti,
duchovia,
polobohovia,
narkomani,
básnici,
kokoti a piče,
vy ja?

O čom to tu rozprávam?
O čom to tu trepem, s ústami v miske vlastného srdca,
vlastnej, do seba uzavretej mysle nádenníka textov, textov, textov.

Sedím tu v pyžame, svitá a moje ruky sa pýtajú:
kto som
a prečo do steny ryjem tieto slová,
prečo vyjem na mesiac dávno blednúci,
prečo škrtám svoj život
životom novým, životom slov, životom poézie.

Lebo ma už nebaví spať.
Lebo už nemôžem spať,
lebo slová povedali: vstaň a choď
a ja som vstal a šiel,
napísal, zabil, zomrel a vstal z mŕtvych.

To je celé.
To je všetko.
To je život.
Bodka.

Hip-Hop do vašich duší,
slnko do neba,
peklo na zem,
Hollywood si vás nájde vo vašich kobkách,
vo vašich panelákových zemľankách,
vo vašich otvorených loftoch,
vo vašich snoch,
vo vašej beznádeji.
Bude tiecť krv, semeno, šampanské a ropa,
priatelia,
bude tiecť človek z tela do tela,
budú tiecť slzy – –
Dosť slov!

Teraz dvíham hlavu
a miesto jógy mám iný recept:

Nechajte ľudskú bytosť dve hodiny na slnku,
potom jej podrežte hrdlo,
takto pokračujte stotisíc rokov.

Tu sme doma, tu, na Zemi.

A vy, negri, čo máte v tých sieťovkách?
Mlieko, maslo, krv, prasaciu hlavu, ľudské koleno.
Dobre, dobre, a čo máte vo vašich prázdnych bruchách?
Piesok, kamene, trávu, kus neba z drogérie na rínku, zajačí chvostík, krídla anjela.
Dobre, dobre, a čo máte vo vašich prázdnych hlavách?
Smietku z obloka, zlomenú halúzku, bedminton na jar, čerešňu, borovičku, dva páry detských topánok, generála vo výslužbe, sex s neplnoletou, dve tony sračiek a hovná na predaj.
Dobre, dobre, a čo ukrývate vo vašich srdciach?
Negra zbaveného dôstojnosti, všenegra vo všesvete, bieleho Slováčika bez domova, bez budúcnosti a bez minulosti, tri Svätoplukove prúty a dídžejský set neznámeho maniaka.
Dobre, dobre, som z vás unavený,
tebe guľku, tebe nôž, tebe hrdlo, tebe smrť, tebe nádej, tebe stoku, tebe jed, tebe nič.
Ďakujeme, ďakujeme, ó pane.
Nehovorte mi pane,
som Michal Habaj
a moje pero prahne po krvi.

Ľudia prichádzajú a odchádzajú,
to, čo zostáva sú slová,
ich slová vytesané do mojej duše.
Nakláňam sa von zo seba
a stávam sa tým, kým som, kým som ešte nebol,
kým budem,
vždy,
kým ma nenájdete
s guľkou v čele,
s hrdlom v slučke,
s perom na papieri

škriabať zemiaky,

kdesi ďaleko,
kde som nikdy nežil,
akýsi neger,
akýsi Žid,
akýsi Slovák,
akýsi Mongol,
akýsi Hindustánec,
pekelná bytosť,
poloboh,
futbalista,
syn drotára,
potomok tých, čo odišli na Zem.

án C.
György

******

Karmageddon
(5:45)

Fekete arcok bányászai, utcák négerei
Ki fizeti számláitokat
a hajnali vérontásért
Ki fog majd lányaitokkal táncolni
anyátok sírja felett
Ki kéri majd ki véleményetek
ha a seggetekbe fúródó késpenge
vigaszgolyót küld homlokotokba
Ki kér majd cigit tőletek
miközben kenyeretek üres gyomrok kelesztik
még üresebb képernyők előtt?

Villan-e majd valami a számlákból,
melyek vérként svájci bankokba ömlöttek át,
akár a tudatlanság, melyből felkeltetek
a dzsungelben
pirkadatkor,
és kiléptetek az utcára
leparkolt Lamborghinihez
a civilizációs haladás
amerikai álmához
és szlovák valóságához?

Miről is beszélek én itt, ha a tollam remeg,
akár a kamasz fiú ádámcsutkája egy meztelen test felett
az ágy alá rejtett pornómagazin lapjain
egy rég letűnt gyerekkorban, amely örökké
a mát idézi?

Miről is dumálok én itt
tollammal a hasatokban,
négerek,
zsidók,
cigányok,
magyarok,
szlovákok,
pokoli lények,
focisták,
szellemek,
félistenek,
narkósok,
költők,
faszok és picsák,
ti én?

Miről is beszélek én itt?
Miről is dumálok, számat szívem tálkájába mártva,
saját, magába forduló elmém a szövegek, szövegek,
szövegek napszámosa.

Itt ülök pizsamában, pirkad és a kezeim kérdik:
ki vagyok
és miért vésem a falba e szavakat,
miért üvöltök a rég halvány holdra,
miért írom felül az életem
új élettel, szavak életével, a poézis életével.

Mert már nem érdekel az alvás.
Mert már aludni sem tudok,
mert szólítottak a szavak: kelj fel és menj,
és én felkeltem és mentem,
írtam, öltem, haltam és feltámadtam.

Ennyi az egész.
Ez minden.
Ez az élet.
Pont.

Hip-Hopot a lelketekbe,
napot az égbe,
poklot a földre,
Hollywood megtalál a kriptáitokban,
a panel földkunyhóitokban,
a nyílt padlástereitekben,
az álmaitokban,
a reménytelenségeitekben.
Vér fog folyni, ondó, pezsgő és kőolaj,
barátaim,
az ember fog testből testbe folyni,
könnyek fognak folyni – –
Elég a szóból!

Felemelem a fejem,
És jóga helyett más recepttel szolgálok:

Hagyjátok az emberi lényt két óráig a napon,
majd vágjátok el a torkát,
s így folytassátok százezer évig.

Itthon vagyunk, itt, a Földön.

És ti, négerek, mi lapul a cekkeretekben?
Tej, vaj, vér, disznófej, emberi csülök.
Jó, jó, és mi lapul az üres hasatokban?
Homok, kavics, fű, égboltdarab a piactéri drogériából,
nyúlfarok, angyalszárnyak.
Jó, jó, és mi lapul az üres fejetekben?
Az ablakból kieső szemét, törött ágdarab, tavaszi bedminton,
cseresznye, borovicska, két pár gyerekcipő, kiszolgált
tábornok, szex egy fiatalkorúval, két tonna fos és eladó
szardarabok.
Jó, jó, és mit rejtegettek a szívetekben?
Méltóságától megfosztott négert, mindennégert a mindenvilágban,
kis fehér szlovákot otthon nélkül, jövő és múlt nélkül,
Szvatopluk három vesszejét és egy ismeretlen
mániákus DJ-szettjét.
Jó, jó, már tényleg fárasztotok,
neked golyót, neked kést, neked a torkod, neked halált,
neked reményt, neked mérget, neked semmit.
Köszönjük, köszönjük, ó uram.
Ne hívjatok úrnak,
Michal Habaj vagyok,
és vérre szomjazik a tollam.

Emberek jönnek és mennek,
ami marad, azok a szavak,
a lelkembe vésődő szavaik.
Kihajolok önmagamból
és azzá válok, aki vagyok, aki még nem voltam,
aki leszek
örökké,
míg rám nem találtok
golyóval a fejben,
hurokkal a nyak körül,
tollal a papíron

krumplit pucolni,

valahol messze,
ahol sosem éltem,
afféle néger,
afféle zsidó,
afféle szlovák,
afféle mongol,
afféle hindu,
pokoli lény,
félisten,
focista,
egy drótos fia,
mindazok utóda, akik a Földre távoztak.

Merva Attila fordítása